Modlitba k Don Boscovi:

Sv. Ján Bosco, otec a učiteľ mládeže, ktorý si toľko pracoval pre spásu duší, buď nám vodcom, aby sme hľadali svoje duševné dobro a spásu blížneho. Pomáhaj nám dobre si plniť svoje povinnosti, premáhať náruživosti a ľudské ohľady. Nauč nás milovať Sviatostného Spasiteľa, Pannu Máriu Pomocnicu a sv. otca. Vypros nám šťastlivú hodinu smrti, aby sme prišli k Tebe do neba. Amen.

20.1. 2012

Don Bosco rozpráva: „Nemal som ešte ani dva roky, keď nás milosrdný Boh navštívil veľkým nešťastím. Môj otec bol v plnej sile v najlepšom veku a usiloval sa nám dať dobrú kresťanskú výchovu. Raz po návrate z práce celý spotený neuvážene vošiel do podzemnej chladnej pivnice. Dostal prudkú horúčku. Bol to príznak ťažkého zápalu pľúc. Všetko liečenie bolo zbytočné. Po niekoľkých dňoch ho choroba skosila. V posledných hodinách prijal sväté sviatosti a odporúčal mojej matke, aby dôverovala Bohu. Umrel 34-ročný. Bolo to 12. mája 1817.
Na tieto dni sa mi zachovala jedna spomienka. Je to prvá spomienka môjho života. Všetci vychádzali z izby, kde mi umrel otec, ale ja som nechcel ísť za nimi. Mama mi povedala:
- Poď, Giovanni, poď so mnou.
- Ak nejde otecko, nejdem ani ja - odpovedal som.
- Úbohé dieťa, už nemáš otecka.
Po tých slovách sa mama rozplakala, vzala ma za ruku a vyviedla ma von. Aj ja som sa pustil do plaču, ale len preto, že som videl plakať ju. V tom veku som ešte nevedel pochopiť, akým veľkým nešťastím je stratiť otca.Táto udalosť zaľahla na rodinu s veľkým zármutkom.
K ťažkej rodinnej situácii sa pridala aj kritická situácia piemontskej ekonomiky, pretože roky 1816-1817 boli rokmi biedy a hladu:
Päť ľudí muselo prežiť a práve v tento rok úrodu zničilo strašné sucho. Ceny potravín ohromne stúpali. Jedna emina (miera, v Turíne 23 litrov, pozn. prekl.) pšenice stála až 25 lír a kukurice 16 lír. Ľudia, ktorí sa dobre pamätali na tie časy, mi rozprávali, že chudobní žobrali o hrsť pliev, aby si zahustili riedku slovencovú alebo fazuľovú polievku. Žobráci v poli umierali s ústami plnými trávy. Bola to posledná vec, ktorou sa chceli nasýtiť.
Matka mi často rozprávala, že keď chcela vyživiť rodinu, musela načrieť do posledných zásob. Potom pozbierala po dome všetky peniaze a dala ich susedovi Bernardovi Cavallovi, aby sa pokúsil zohnať dačo pod zuby. Bol to náš priateľ. Pochodil mnoho trhov, ale nezohnal nič. Nedalo sa nič kúpiť ani za najvyššie ceny.
Čakali sme ho s úzkosťou. Vrátil sa na druhý deň večer s prázdnymi rukami. Pamätám sa, že sa nás zmocnil veľký strach, lebo v ten deň sme nemali čo položiť do úst. Matka sa pokúšala zaklopať na blízke domy, aby si dačo vypožičala, ale nik nám nemohol pomôcť. A ani vtedy nestratila odvahu a povedala nám:
- Keď otec umieral, povedal mi, aby som dôverovala Bohu. Preto si kľaknime a pomodlime sa.
Po krátkej modlitbe vstala a povedala:
- V krajnom prípade treba siahnuť po krajných prostriedkoch.
Odišla do maštale a s Bernardom Cavallom zabila teľa, časť z neho hneď uvarila a dala nám večeru. Boli sme od hladu vysilený na smrť. V nasledujúcich dňoch sa jej podarilo zohnať pšenicu kdesi zďaleka, aj keď musela za ňu poriadne zaplatiť.“

21.1. 2012

Don Bosco rozpráva: „V Buttigliere boli misie. Chodieval som ta a počul som tam mnoho pekných kázní. Ľudia prichádzali zo všetkých strán vypočuť si slávnych misionárov. Každý večer bolo poučenie o kresťanskom náboženstve a rozjímanie o večných pravdách. Potom sa šlo domov.
Raz večer som sa vracal domov spolu s ostatnými. Bol medzi nimi aj istý don Calosso z Chieri, ktorý prednedávnom prišiel do Morialda za kaplána. Bol to starý, veľmi dobrý kňaz. Kráčal celkom ohnutý a predsa chodil s nami na misie.

Keď don Calosso videl, aký som malý (pripomínam, že som bol drobnej postavy, prostovlasý, s kučeravými vlasmi a cestou som mlčal), zadíval sa na mňa a sa mi prihovoril:
- Odkiaľ si, synku? Bol si na misiách?
- Áno, bol som na kázni.
- A si aj dačo rozumel? Mama by ti mohla urobiť doma lepšiu kázeň, čo na to povieš?
- Je to pravda. Mama mi často doma pekne káže. No zdá sa mi, že som rozumel aj misionárom.
- Výborne! Ak mi povieš z dnešnej kázne štyri vety, dostaneš štyri soldy.
- Chcete z prvej či z druhej kázne?
- Môžeš si vybrať. Stačia mi štyri vety. A vieš, o čom sa hovorilo v prvej kázni?
- O tom, že máme byť božími priateľmi a že nemáme odkladať so svojím obrátením.
- A čo teda povedal kazateľ? - dodal staručký kňaz, ktorému sa to začalo pozdávať.
- Veľmi dobre si to pamätám. Poviem vám celú kázeň.
Pohotovo som vyložil úvod, potom som rozviedol tri body: kto odkladá s obrátením, vystavuje sa nebezpečenstvu, že nebude mať čas na pokánie, že mu bude chýbať božia milosť a vôľa kajať sa. Don Calosso ma nechal rozprávať vyše pol hodiny, ako sme išli spolu s ostatnými. Potom sa ma spýtal:
- Ako sa voláš? Čí si? Koľko tried si vychodil?
Volám sa Giovanni Bosco. Otec mi umrel, keď som bol ešte dieťa. Matka je vdova a stará sa o tri deti. Viem čítať a písať.
- A latinskú gramatiku si sa učil?
- Čo je to, prosím?
- A nechcel by si študovať?
- Veľmi rád.
- A čo ti v tom prekáža?
- Môj brat Antonio.
- Prečo tvoj brat Antonio nechce, aby si študoval?
- Hovorí, že učením sa márni čas. Ale ja, keby som chodil do školy, by som čas nemárnil. Učil by som sa mnoho.
- A prečo by si sa chcel učiť?
- Aby som sa stal kňazom.
- A prečo by si sa chcel stať kňazom?
- Aby som mohol učiť svojich kamarátov. Nie sú zlí, ale mohli by sa pokaziť, ak im nik nepomôže. Chcem byť s nimi, chcem im rozprávať a pomáhať.
Tieto moje úprimné a otvorené slová urobili na don Calossa veľký dojem. Stále ma pozoroval. A tak sme prišli k rázcestiu, kde sa mali naše cesty rozísť. Nakoniec mi ešte povedal:
- Nestrácaj odvahu. Postarám sa o teba i o tvoje štúdiá. Príď v nedeľu za mnou i so svojou matkou. Všetko to už dajako zariadime.
V nedeľu sme sa teda vybrali za don Calossom. S matkou sa dohodli, že každý deň ma bude trochu učiť a že zvyšok dňa budem môcť pracovať na poli, aby sme vyhoveli aj bratovi. Antonio s tým súhlasil, lebo na hodiny som mal začať chodiť až na jeseň, keď na poli nebude už toľko práce.

Len čo som začal chodiť k don Calossovi, hneď si získal moju dôveru.  Porozprával som mu, čo robím, o čom rozprávam a zdôveril som samu dokonca i so svojimi myšlienkami. Tak mi mohol správne poradiť.
Prvýkrát som pocítil istotu, že mám vodcu a že som pre svoju dušu našiel priateľa. Prvá vec, čo mi zakázal, boli môjmu veku neprimerané kajúce skutky, čo som robil. Povzbudil ma, aby som miesto toho radšej chodieval často na spoveď a prijímanie. Naučil ma každý deň chvíľu rozjímať alebo azda dačo nábožného si prečítať.
Celý voľný čas vo sviatočné dni som strávil u neho. Vo všedné dni, vždy keď som len mohol, som mu chodil miništrovať. V tom čase som začal zakúšať radosť z duchovného života. Dovtedy som žil akosi materiálne, skoro ako stroj, ktorý dačo robí, ale nevie prečo.”

22.1. 2012

Don Bosco rozpráva: ”Bol som v štvrtej triede asi dva mesiace, keď sa začalo o mne rozprávať. Profesor latinčiny vysvetľoval život Agesilaa, ktorý napísal Cornelius Nepos. V ten deň som si zabudol doma knihu. Profesor si to nevšimol, lebo som mal pred sebou otvorenú inú knihu, gramatiku.
Ale spolužiaci si to všimli. Jeden štuchol druhého, tretí sa pustil do smiechu a trieda sa hneď rozvírila.
- Čo to znamená? - pýtal sa profesor. Čo sa to stalo? Chcem to hneď vedieť!
Keď videl, že všetci sa pozerajú smerom ku mne, rozkázal mi prečítať text a zopakovať jeho výklad. Vstal som s gramatikou v rukách a spamäti som zopakoval text i výklad. Spolužiaci skoro inštinktívne vzdychli od údivu a zatlieskali.
Profesor sa rozčúlil. Bolo to prvýkrát, že neudržal v triede poriadok a ticho. Chcel mi dať oflinok, ale som sa mu vyhol tým, že som sklonil hlavu. Potom položil ruku na moju gramatiku a dal si vysvetliť príčinu toho «neporiadku».
- Bosco nemá v ruke Cornelia Neposa, ale gramatiku. A predsa čítal a vysvetľoval, ako z Corneliovej knihy.
Profesor sa pozrel na knihy, na ktorej držal ruku a žiadal, aby som «prečítal» z Cornelia ešte aspoň dve vety. Potom mi povedal:
- Odpúšťam ti pre tvoju dobrú pamäť. Si šťastný. Usiluj sa ju vždy dobre využívať.
Na konci školského roku som postúpil do tretej triedy.

V prvých štyroch triedach som sa musel učiť utvárať si vzťah k spolužiakom na vlastné útraty.
V mysli som si ich zadelil do troch kategórií: dobrí, ľahostajní a zlí. Zlým, len čo som ich spoznal, som sa vždy a úplne vyhýbal. K ľahostajným som sa približoval, ak si to potreba vyžadovala, a správal som sa k nim zdvorilo. S dobrými som sa usiloval spriateliť sa so všetkou dôvernosťou.
Zo začiatku som v meste nepoznal nikoho. Ku všetkým som sa správal s určitým odstupom. Musel som stále bojovať, aby som sa nestal otrokom nikoho. Jeden chcel, aby som s ním šiel do divadla, druhý aby som hral o peniaze a tretí, aby som si šiel zaplávať do rieky. A dakto ma chcel zverbovať do akejsi bandy, ktorá chodila kradnúť ovocie do záhrad a na polia. Ktosi bol taký bezočivý, že ma navádzal, aby som ukradol svojej domácej dajaký cenný predmet.
Oslobodil som sa od všetkých týchto úbohých spolužiakov, vyhýbal som sa vytrvalo ich spoločnosti, len čo som objavil, z akého cesta sú uhnetení. Každému som povedal, že matka ma zverila mojej domácej a že z lásky k svojej matke som nemohol ísť nikam bez povolenia pani Lucie.
Táto moja dobrovoľná závislosť od pani Lucie mi vyniesla aj finančný zisk. Keď videla, že sa môže na mňa spoľahnúť, zverila mi svojho syna. Bol to nepokojný chlapec. Viac ako škola ho lákala hra. Aj keď bol o triedu vyššie ako ja, jeho matka ma požiadala, aby som ho doúčal.
Správal som sa k nemu ako k bratovi. Bol som k nemu láskavý, hrával som sa s ním a tak sa mi ho podarilo priviesť do kostola a k modlitbe. Za pol roka sa zmenil. Profesori začali byť s ním spokojní a prejavilo sa to aj na dobrých známkach. A jeho matka mi od radosti odpustila mesačný poplatok.”

23.1. 2012

Don Bosco rozpráva: “Tí, čo sa ma usilovali získať pre svoje nečestné zámery, boli v škole na hanbu. Začali sa na mňa všelijako obracať. Drankali odo mňa vypracované úlohy alebo hotový preklad.
Keď sa to profesor dozvedel, prísne ma pokarhal. «Tvoja dobrota nie je na mieste - povedal mi - podporuješ ňou len ich lenivosť. Rozhodne ti to zakazujem.»
Hľadal som iný, správnejší spôsob ako im pomôcť. Vysvetľoval som im, čo nepochopili a tak som im pomáhal prekonávať najväčšie ťažkosti. Tým som si získal ich vďačnosť a lásku. Začali za mnou chodiť vo voľnom čase s úlohami, potom aby si vypočuli moje príbehy a napokon aj keď nič nepotrebovali. Tak ako chlapci v Morialde a v Castelnuove.
Utvorili sme akúsi skupinu a pomenovali sme ju Spolok veselosti. Názov bol vydarený, lebo každý mal záujem organizovať hru, udržovať konverzáciu, čítať knihy a to podporovalo veselosť všetkých. Zakázané bolo všetko, čo vyvolávalo zádumčivosť, a najmä čo sa protivilo božiemu zákonu. Kto klial, kto neúctivo vyslovoval božie meno alebo neslušne rozprával, musel zo spolku odísť.
A tak som sa ocitol na čele mnohých chlapcov. Po spoločnej dohode sme spísali jednoduché pravidlá:
1. Nijaká činnosť, nijaké reči, ktoré by boli v rozpore s dôstojnosťou kresťana.
2. Presnosť v školských a náboženských povinnostiach.
Táto udalosť ma určitým spôsobom preslávila. V roku 1832 si ma vážili a poslúchali ako kapitána malého vojska. Chodili za mnou zo všetkých strán, aby som im organizoval večierky, pomáhal žiakom v súkromných domoch a ich doučoval.
Božia prozreteľnosť mi tak pomohla získať si dajaké peniaze na školské knihy, oblečenie a iné potreby a nebyť už na ťarchu svojej rodiny.

V Spolku veselosti boli skvelí chlapci.
Patril k nim aj Guglielmo Garigliano z Poirina a Paolo Braje z Chieri. Radi sa s nami zahrali, no predovšetkým si horlivo plnili svoje školské povinnosti. Boli celí zbláznení do živých hier, ale vedeli sa v tichosti aj sústrediť a porozprávať s Pánom.
Vo sviatočných dňoch po schôdzkach v škole sme šli do kostola svätého Antona. Spravovali ho jezuiti. Mávali pre nás jedinečné katechézky s pútavými príbehmi a príkladmi. Ešte dnes si na ne pamätám.
V týždni sa Spolok veselosti schádzal v dome daktorého člena. Hovorilo sa o náboženských otázkach. Prihlásiť sa mohol každý, kto chcel. Garigliano a Braje boli najčinnejší.
Na týchto schôdzkach sa striedali veselé hry, debaty na kresťanské témy, čítanie dobrých kníh a modlitby. Navzájom sme si dávali dobré rady a pomáhali sme si odstraňovať osobné chyby. Ani sme nezbadali, že sa tak pridŕžame veľkých Pythagorových slov: «Keď nemáš priateľa, ktorý by ťa napomínal, plať si na to nepriateľa.»”

24.1. 2012

Don Bosco rozpráva: “Končil som humanitnú triedu. Aj pre mňa prišiel čas vážne sa zamyslieť, čo budem robiť vo svojom živote.
Sen z Becchi sa mi navždy vryl do pamäti. A musím povedať, že sa mi dakoľkokrát zopakoval a opakoval sa vždy jasnejšie. Ak som chcel veriť tomuto snu, mal by som sa stať kňazom. A ku kňazstvu som mal aj určitý sklon.
Ale snom som veriť nechcel. A potom spôsob, ako som žil, určité návyky, ktoré som si osvojil i celkový nedostatok čností, ktoré kňaz potrebuje, vyvolávali vo mne neistotu. Bolo to veľmi ťažké rozhodovanie.
Ako často som túžil mať dajakého duchovného vodcu, ktorý by mi pomáhal v tých chvíľach. Bol by to pre mňa poklad a tento poklad mi chýbal. Mal som dobrého spovedníka. Pomáhal mi byť čestným kresťanom, ale nikdy nechcel hovoriť o povolaní.
Dlho som uvažoval. Prečítal som dakoľko kníh o kňazskom a rehoľnom povolaní a napokon som sa rozhodol vstúpiť k františkánom. Uvažoval som takto:
- Ak sa stanem kňazom vo svete, vystavím sa nebezpečenstvu, že zlyhám. Stanem sa kňazom, ale nebudem žiť medzi ľuďmi vo svete. Utiahnem sa do kláštora. Budem študovať a rozjímať. V samote sa mi bude ľahšie bojovať proti vášňam, najmä pýche, ktorá sa mi tak hlboko zakorenila v srdci.

A tak som si podal žiadosť o prijatie k reformovaným konventuálnym františkánom. Prijímaciu skúšku som zložil a bol som prijatý. Mohol som teda vstúpiť do «Konventu pokoja» v Chieri.
Ostávalo mi ešte pár dní a tu sa mi prisnil zasa taký podivný sen. Videl som mnoho týchto rehoľníkov, mali otrhané rúcho a pobehovali na všetky strany. Jeden z nich prišiel ku mne a povedal mi:
- Hľadáš pokoj, ale tu ho nenájdeš. Nevidíš, ako sa správajú tvoji bratia? Boh ti pripravuje iné miesto, iné pole práce.
Chcel som sa toho mnícha vo sne na čosi spýtať, ale prebudil ma akýsi lomoz a všetko sa rozplynulo.
Zašiel som k svojmu spovedníkovi a všetko som mu to vyrozprával. Nechcel nič počuť ani o snoch ani o mníchoch. Povedal mi:
- V tejto veci každý sa musí riadiť svojou náklonnosťou, a nie cudzími radami.

Práve vtedy mi prišlo čosi do cesty a to mi znemožnilo vstúpiť hneď k františkánom. Myslel som, že je to ťažkosť len prechodná, ale vynorili sa prekážky ešte väčšie.
Rozhodol som sa, že sa s tým zverím svojmu priateľovi Luigimu Comollovi. Povedal mi, aby som si vykonal deviatnik a napísal jeho strýkovi farárovi.
V posledný deň deviatnika som šiel s ním na spoveď a prijímanie. Boli sme na omši v dóme a ešte pri druhej sme miništrovali pri oltári Panny Márie milostí. Doma nás čakal list s odpoveďou Luigiho strýka don Comolla. Hovoril:
- Po zvážení všetkého by som tvojmu spolužiakovi poradil, aby nevstupoval do kláštora. Nech prijme klerické rúcho a pokračuje v štúdiách. Tak bude mať dosť času lepšie spoznať, čo od neho Boh chce. Nech sa nebojí, že stratí povolanie. Život v ústraní a modlitba mu pomôžu prekonať všetky prekážky.
Poslúchol som túto múdru radu a venoval som sa duchovnému čítaniu a rozjímaniu. To mi pomohlo pripraviť sa na obliečku do klerického rúcha.”

25.1. 2012

Don Bosco rozpráva: “30. októbra som mal vstúpiť do seminára.
Skromnú výbavu som mal pripravenú. Rodina bola spokojná a ja ešte spokojnejší. Iba matka bola akási zamyslená a zahŕňala ma pohľadmi. Chcela mi čosi povedať a hľadala si na to vhodnú príležitosť.
Večer pred odchodom si ma zavolala a povedala mi tieto veľké slová:
- Giovanni, obliekol si si kňazské rúcho. Mám z toho takú radosť, akú len môže mať matka, že sa jej dieťaťu dačo podarilo. Zapamätaj si však, že nie šaty robia človeka, ale čnosti. Keby si, nedajbože, dakedy zapochyboval o svojom povolaní, nezneucti toto rúcho. Radšej si ho hneď vyzleč. Budem radšej, keď bude z teba chudobný dedinčan ako kňaz, ktorý by zanedbával svoje povinnosti. Keď si sa narodil, obetovala som ťa Panne Márii. Keď si odchádzal na štúdiá, odporúčala som ti lásku k tejto našej matke. A teraz ti, Giovanni, odporúčam, aby si bol celý jej. Miluj tých, čo milujú Pannu Máriu. A keď sa staneš kňazom, šír okolo seba lásku k nej.
Keď skončila, bola veľmi dojatá. Ja som plakal. Povedal som jej:
- Mama, ďakujem vám za všetko, čo ste pre mňa urobili. Nikdy nezabudnem na tieto slová. Odnesiem si ich ako poklad na celý život.
Skoro ráno som bol už v Chieri a večer som prekročil prah seminára.

Pozdravil som predstavených, v spálni som si pripravil posteľ a spolu s priateľom Gariglianom som bádateľsky pochodil spálňami, chodbami a dvorom. Z vysokého múru nám slnečné hodiny posielali prvý pozdrav. Bol na nich tento nápis: Afflictis lentae, celeres gaudentibus horae (Utrápeným hodiny ubiehajú pomaly, no veselým priamo letia).
Povedal som Gariglianovi:
- To je náš program! Keď budeme veselí, čas nám ubehne ako voda.
Hneď sa nám začali trojdňové duchovné cvičenia. Usiloval som si ich urobiť čo najlepšie. Na konci som vyhľadal profesora filozofie teológa Tarnavasio di Bora, a požiadal som ho o radu ako sa správať a zaslúžiť si dôveru profesorov. Tento dobrý kňaz mi povedal:
- Stačí ti presne si plniť svoje povinnosti.
Prijal som túto radu ako základný bod svojho seminárneho života. Usiloval som sa presne zachovávať pravidlá a rozvrh. Ochotne som poslúchal hlas zvona, keď nás volal do študovne i do kostola, do jedálne, na prestávku i na odpočinok.
Táto presnosť mi uľahčila priateľstvo so spolužiakmi a získala úctu predstavených.
Tých šesť rokov v seminári bol skutočne krásny zážitok.”

26.1. 2012

Don Bosco rozpráva: ”Keď som písal životopis Luigiho Comollu, hovoril som o udalostiach, čo predchádzali alebo sprevádzali jeho svätú smrť. Kto by chcel dačo o nich vedieť, môže si tieto moje stránky prečítať.
Tu chcem pripomenúť iba vec, ktorej som sa v životopise sotva dotkol, ale medzi ľuďmi sa o nej hovorilo mnoho.
Naše priateľstvo bolo také dôverné, že sme otvorene hovorili o všetkom, čo sa nám prihodilo. Hovorili sme aj o možnosti, že by jeden z nás umrel.
Raz sme sa spolu začítali do životopisu jedného svätca, keď zrazu, tak trocha zo žartu trocha vážne, jeden z nás povedal:
- Bolo by pekné, keby ten, čo z nás prvý umrie, dal vedieť, čo sa s ním po smrti stalo.
Hovorili sme o tom častejšie a uzavreli sme zmluvu:
- Prvý, kto umrie, príde, ak to Boh dovolí, povedať druhému, či je spasený.
Nemyslel som si, že táto zmluva bude taká dôležitá. Urobili sme ju s určitou ľahkovážnosťou. (Neradil by som nikomu, aby robil dačo podobného!) Predsa však sme zmluvu, najmä v poslednej Luigiho chorobe, dakoľkokrát potvrdili a obnovili. Ba môžem povedať, že jeho posledné slová, že jeho posledný pohľad bol akýmsi podpisom tejto zmluvy. Mnoho kamarátov o nej dobre vedelo.

Luigi Comollo umrel 2. apríla 1839. Na druhý deň popoludní mal za veľkého žiaľu pohreb v kostole svätého Filipa.
Tí, čo vedeli o našej zmluve, boli zvedaví, čo sa stane. A ja, ja som bol najzvedavejší. Dúfal som, že «správa», ktorú mi Luigi pošle, stlmí moju veľkú bolesť nad jeho smrťou.
Večer toho dňa som ležal v spálni v posteli. Bolo nás tam asi dvadsať seminaristov. Bol som celý vzrušený. Hovoril som si: «Dnes v noci sa sľub splní.»
Okolo pol dvanástej sa strhol na chodbách tupý hrmot. Zdalo sa, že sa k dverám spálne približuje ťažký voz, ťahaný niekoľkými koňmi. Hrmot z minúty na minútu rástol, stával sa ťažším, akoby silne hrmelo. Celá spálňa sa otriasala. Prestrašení bohoslovci vyskakovali z postelí a zhŕkli sa do jedného kúta. Do tohto tupého a silného hrmenia zaznel jasný hlas Luigiho Comollu. Povedal trikrát: «Bosco, som spasený!».
Hrmot počuli všetci klerici. Mnohí počuli aj hlas, ale slovám nerozumeli. Daktorí, ako ja, sme im rozumeli veľmi dobre. Dlho sa o nich hovorilo a podávali sa z úst do úst. Bolo to prvýkrát, čo si pamätám, že som mal strach. A bol to strach taký, že som z toho ťažko ochorel a len-len že som neumrel.
Nikdy by som nikomu neradil robiť, čo sme urobili my, Luigi a ja. Boh je všemohúci, Boh je milosrdný. Obyčajne nedbá na takéto zmluvy. No dakedy vo svojom milosrdenstve dovolí, aby sa splnili, ako sa to stalo v mojom prípade.”

27.1. 2012

Don Bosco rozpráva: “Roku 1840, rok po smrti Luigiho Comolla, som prijal tonzúru a štyri nižšie rády. Bolo to v treťom ročníku teológie.
Hneď potom som začal premýšľať, či by som nemohol študovať cez prázdniny a tak preskočiť jeden rok. V tom čase sa to povoľovalo len veľmi zriedka. Nepovedal som nikomu ani slovo a osobne som zašiel za arcibiskupom monsignorom Fransonim. Požiadal som ho, či by mi nedovolil študovať látku štvrtého ročníka v lete, aby som mohol skončiť päťročné teologické štúdiá v školskom roku 1840-1841. Ako dôvod som udal vek. Mal som už 24 rokov.
Arcibiskup ma prijal láskavo. Pozrel si výsledky mojich doterajších skúšok a dovolil mi to pod podmienkou, že do novembra porobím všetky skúšky za štvrtý ročník. Skúšať ma mal teológ Cinzano, castelnuovský farár.
Za dva mesiace intenzívneho štúdia som sa pripravil, urobil som predpísané skúšky a bol som pripustený k subdiakonátu.

Keď sa vraciam v myšlienkach k tomuto rozhodnému kroku svojho života, som presvedčený, že som nebol dostatočne pripravený. Chýbali mi daktoré potrebné pozitívne vlastnosti. Keďže som nemal nikoho, kto by sa bol priamo staral o moje povolanie, šiel som sa poradiť s don Cafassom. Povedal mi, aby som sa nebál a šiel ďalej a dodržal svoje slovo.
Na desať dní som sa utiahol do turínskeho misijného domu, aby som si tu v tichosti vykonal duchovné cvičenia. Urobil som si všeobecnú spoveď, preskúmal som celý svoj život, aby som sa mohol spýtať spovedníka, či som súci zaviazať sa navždy. Túžil som ísť ďalej, no chvel som sa pri myšlienke, že sa mám zaviazať na celý život. Preto som sa nechcel rozhodnúť vykročiť na cestu kňazstva bez úplne pozitívneho odporúčania spovedníka.
Od tej chvíle som sa usiloval zo všetkých síl zachovávať don Borelovu radu: «Povolanie sa zachováva častým prijímaním a v tichom sústredení pred Pánom. Tu sa formuje pravý kňaz.»

Za kňaza som bol vysvätený 5. júna 1841 v sobotu pred sviatkom Najsvätejšej Trojice. Prvú omšu som celebroval v kostole svätého Františka Assiského. Asistoval mi don Cafasso. Túžobne ma očakávali v rodnom kraji, kde už dlhé roky neboli kňazské primície, ale dal som prednosť Turínu pred rozruchom. Tento deň môžem nazvať najkrajším dňom svojho života. Vo chvíli, keď si pri omši spomíname na svojich drahých, vymenoval som Bohu svojich profesorov a všetkých, čo mi preukázali dajaké dobrodenie. Spomenul som si najmä na don Calossa, ktorého som vždy považoval za svojho veľkého a významného dobrodincu.
V pondelok som mal svoju druhú omšu vo svätyni Madonna Consolata. Poďakoval som sa Panne Márii za všetky milosti, ktoré mi vyprosila u svojho Syna Ježiša.
V utorok som zašiel do Chieri a svätú omšu som mal v kostole svätého Dominika. Vtedy ešte žil môj profesor don Giusiana. Srdečne ma objal. Cez omšu dlho plakal od dojatia. Strávil som s ním celý deň. Bolo to ako v raji.
Vo štvrtok bol sviatok Božieho Tela. Svätú omšu som spieval v rodnom kraji, obkľúčený svojimi drahými. Pri slávnostnom sprievode som niesol prevelebnú Sviatosť ulicami Castelnuova. Pán farár pozval na obed mojich príbuzných, kňazov a miestne vrchnosti. Boli ku mne veľmi láskaví a všetci sme boli spokojní.
Večer som sa vrátil domov.
Keď som sa blížil k miestam, kde som prežil svoj chlapčenský vek a zbadal som miesto svojho sna z deviatich rokov, nevedel som zadržať svoje dojatie. Povedal som:
- Aké podivné sú cesty božej Prozreteľnosti! Boh naozaj pozdvihol zo zeme chudobného chlapca a povýšil ho medzi svojich najmilších.

28.1. 2012

Don Bosco rozpráva: ”Don Cafasso ma duchovne viedol už šesť rokov. Ak som v živote urobil dačo dobrého, vďačím jemu. Sprevádzal ma svojou radou v rozhodovaní, plánovaní a v usmerňovaní mojej kňazskej práce.
Začal som s ním chodiť navštevovať väzňov. Vo väzniciach som spoznal, čo je to ľudská zloba a bieda. Vidieť toľko 12 až 18-ročných chlapcov, zdravých, silných, inteligentných, vidieť ich zaháľať zavšivavených a trápených plošticami, bez chleba a bez dobrého slova, bolo čosi strašné.
Títo nešťastní mladíci boli škvrnou našej vlasti a hanbou rodín. Boli ponížení až po stratu svojej dôstojnosti. Čo ma najviac znepokojovalo, bolo, že mnohí, keď sa dostali na slobodu, boli rozhodnutí žiť ináč, lepšie, ale zakrátko sa zasa dostali za mreže.  
Hľadal som príčinu a prišiel som na to, že mnohí sa dostali znova do väzenia len preto, že boli ponechaní sami na seba. Myslel som si: «Títo chlapci by mali vonku nájsť dajakého priateľa, ktorý by sa o nich staral, pomáhal im, učil ich a chodil s nimi v nedeľu do kostola. Tak by sa azda neskazili a do väzenia by sa ich tak dostalo omnoho menej.» Zveril som sa s touto myšlienkou don Cafassovi a s jeho pomocou som hľadal spôsob, ako ju uskutočniť. Dôveroval som Pánu Bohu, lebo som vedel, že bez jeho pomoci všetko naše úsilie vyjde nazmar.

Hneď na začiatku, ako som vstúpil do konviktu, spriatelil som sa so skupinou chlapcov. Keď som sa objavil v aleji alebo na námestí, hneď boli okolo mňa. Chodili za mnou aj do sakristie kostola pri konvikte. Nemal som však k dispozícii nijakú miestnosť, kde by sme sa mohli  schádzať a tak môj plán pomáhať im sa musel stále prispôsobovať okolnostiam.
Uskutočnenie tohto plánu vyprovokovala divná príhoda. Zrodila sa z nej myšlienka pracovať pre mladých, túlajúcich sa po uliciach mesta, najmä tých, čo vychádzali z väzníc.
Na sviatok Nepoškvrneného Počatia Panny Márie (8. decembra 1841) som sa v určenú hodinu obliekal k svätej omši. Kdesi v kúte stál akýsi mladík. Kostolník Giuseppe Camotti ho volal miništrovať.
- Ja neviem miništrovať - odpovedať celý zahanbený.
- Tak ideš, alebo nie - naliehal kostolník.
- Veď som vám povedal, že to neviem. Ešte nikdy som neminištroval.
- Ty babrák! - rozzúril sa kostolník. Ak nevieš miništrovať, čo sem lezieš? A v hneve schmatol zažihák a tĺkol ním chlapca hlava-nehlava, kým úbožiak nevzal nohy na plecia. Vtedy som na kostolníka zakričal:
- Čo to robíte? Prečo bijete toho chlapca? Čo zlého urobil?
- Lezie do sakristie a nevie miništrovať!
- A preto ho musíte biť?
- Čo vás do toho?
- Čo ma do toho? Je to môj priateľ. Hneď ho zavolajte. Musím s ním hovoriť.

Kostolník sa za ním rozbehol a volal: «Hej, chlapče!» Dohonil ho, upokojil a priviedol ku mne. Stál tu zahanbený a prestrašený na mňa pozeral. Láskavo som sa ho spýtal:
- Už si bol na omši?
- Nie.
- Tak poď. Potom sa pekne porozprávame.
Chlapec prisľúbil. Chcel som, aby tento úbožiačik zabudol na výprask i na zlý dojem, akým naň zapôsobili kňazi tohto kostola. Odslúžil som svätú omšu, urobil som si poďakovanie a zaviedol som ho do jednej kaplnky. Vľúdne som ho uistil, že ho už nik nebude biť a začal som tento rozhovor:
- Priateľu, ako sa voláš?
- Bartolomeo Garelli.
- Odkiaľ si?
- Z Asti.
- Otca máš?
- Nie, umrel mi.
- A matka?
- Aj matka mi umrela.
- A koľko máš rokov?
- Šestnásť.
- Vieš čítať a písať?
- Nie, neviem nič.
- Bol si už na prvom prijímaní?
- Nebol.
- A na spovedi si už bol?
- Áno, ale to som bol ešte malý.
- A na katechizmus chodíš?
- Neodvážim sa.
- Prečo?
- Lebo menší chlapci vedia na otázky odpovedať a ja omnoho väčší neviem nič. Hanbím sa.
- A keby som ťa učil katechizmus ja, len teba, prišiel by si?
- Veľmi rád.
- Aj sem na toto miesto?
- Áno, ale len keď ma nik nebude biť.
- Neboj sa nič, nik ti neublíži. Teraz sme už priatelia, každý ti dá pokoj. Kedy chceš, aby sme začali?
- Kedy chcete vy.
- Aj dnes večer?
- Áno.
- Aj hneď?
- Áno, s radosťou.

Vstal som a prežehnal som sa, aby sme začali. Všimol som si, že Bartolomeo sa neprežehnal. Nevedel, ako sa to robí. Na tejto prvej hodine katechizmu som ho naučil prežehnávať sa a rozprával  som mu o Bohu Stvoriteľovi a prečo nás Boh stvoril.
Nemal ktovie akú pamäť. Bol však pozorný a usilovný, a tak sa v krátkom čase naučil všetko, čo bolo potrebné, aby sa mohol dobre vyspovedať, a potom neskoršie ísť aj na sväté prijímanie.
K Bartolomeovi sa pridali aj ďalší chlapci. Tej zimy sa mi podarilo dať spolu aj dakoľko dospelých. Katechizmus som prispôsobil ich potrebám. Myslel som najmä na tých, čo vychádzali z väzenia. Zistil som, že mladíci, ktorí prichádzajú na slobodu, zabúdajú na minulosť a začínajú žiť správne, ak nájdu priateľa, ktorý sa o nich stará, ktorý sa im venuje v nedeľu a sviatky, nájde im prácu u dajakého poctivého zamestnávateľa a dakedy príde za nimi aj v týždni. Takí chlapci sa potom stávajú poctivými občanmi a dobrými kresťanmi.
Toto je začiatok nášho Oratória. S božím požehnaním rástlo, že to prevyšovalo všetky moje predstavy.