Kedysi dávno, ďaleko za mestom, stála malá murovaná kaplnka s obrazom Panny Márie, obkolesená porastom divokých šípkových ruží. Všade dookola boli len polia a lúky, na ktorých zámožný bratislavský mešťan Georg Häckler zriadil majer a rozsiahle hospodárstvo.

 

Materiálna i duchovná chudoba na Dornkappli

Jeho súčasťou bola aj tehelňa, ktorá pre znamenitú hlinu a stavebnú konjunktúru rozrastajúceho sa mesta výrazne prosperovala. V jej blízkosti začali chudobní robotníci okolo roku 1900 vytvárať osadu, ktorej hovorili „kolónia“. Zvonec pri kaplnke zvolával robotníkov do práce a oznamoval počiatok a koniec roboty. Pre ulicu, kde zvonica stála, sa preto ujal názov Pri zvonici a pre osadu Dornkappel. Prvými obyvateľmi kolónie boli zväčša chudobní „Pressburgeri“, ktorí si tu stavali svoje biedne príbytky, v podstate búdy, z materiálu pozvážaného z búračiek mesta. Prevažne boli drevené, ale stavané z odpadu, takže vari aj každá doska bola iná, sem tam pribitý kus plechu, a boli radi, keď aspoň komín mali murovaný. Tak sa pomaly začala vytvárať Dornkappel – Trnávka ako predmestie Bratislavy. Postupne sem prichádzali aj bezzemkovia zo Žitného ostrova, ale aj zo vzdialenejších končín stredného a severného Slovenska.

 

Byt v pivnici (autor: Iľja Jozef Marko)

Byt v pivnici (autor: Iľja Jozef Marko)

 

Za prvej ČSR tu, aj vďaka výraznejšej sociálnej pomoci zo strany mesta a štátu, vznikali tehlové domčeky najskromnejších rozmerov, ktoré na starej Trnávke bolo vidno až do ich likvidácie v nedávnej dobe. Popri pôvodnej kolónii postupne vznikli ďalšie dve: Štúrova a Masarykova. V tej poslednej začali stavať viacizbové dvojdomky, s typickým klenutím pre manzardku, so záhradkou a s kompletným príslušenstvom, ktoré boli odpredávané zámožnejším záujemcom. Prevažná časť obyvateľstva však bola stále veľmi chudobná a tento charakter Trnávky sa aj neskôr menil len veľmi pomaly.

 

Takéto domy už dostali popisné číslo (autor: Iľja Jozef Marko)

Také domy už dostávali popisné číslo (autor: Iľja Jozef Marko)

 

Ako píše o. Jozef Daniš:„ …ľudia bez prístrešia a vyhladovaní, stali sa tvrdými, neprístupnými pre akékoľvek duchovné i morálne dobro“. V skromných pomeroch, v telocvični miestnej školy, sa tu každú nedeľu konávali aspoň sväté omše. Trnávka patrila pod duchovnú správu mestskej fary na Blumentáli, a to až do 2. septembra 1934. Vtedy bola saleziánom zverená novoerigovaná fara na Miletičovej ulici, ktorú im slávnostne odovzdal sám jej tvorca, Msgr. Dr. Ľudovít Okánik (1869–1944), hlavný mestský farár, ktorý duchovných synov sv. Jána Bosca, ako osvedčených apoštolov chudoby a zanedbanej mládeže, pozval do Bratislavy ešte v roku 1933.

 

Začiatok saleziánskeho diela a výstavba kostola

Po dvoch rokoch námah bez výraznejšej odozvy sa situácia začala pomaly meniť k lepšiemu. Na Trnávku dochádzal dp. Jozef Šimončič, vyučoval náboženstvo a v nedeľu a vo sviatky slúžil sv. omšu, tak ako dovtedy v telocvični spomínanej školy. Už v týchto skromných začiatkoch zameral svoju činnosť na mládež a cez už jestvujúce charitatívne organizácie aj na pomoc sociálne slabším. Zintenzívnená pastoračná práca začala prinášať ovocie, najmä v podobe vzrastajúcej účasti a záujmu obyvateľov na bohoslužbách, a tak rozbiehajúce sa dielo zápasilo s naliehavou potrebou priestorov. Aj v tejto veci výrazne pomohol Msgr. Okánik, uskutočňovateľ myšlienky „priniesť Krista na periférie Bratislavy“. Jeho pričinením napokon veľký pozemok pre stavbu chrámu a areál oratória daroval titulárny prepošt z Bojníc, Msgr. Karol Medvecký (1875–1937). Pritom bol veľmi šťastne situovaný medzi Dornkappelskou, Masarykovou a Štúrovou kolóniou. Celá Trnávka mala vtedy približne 8.000 obyvateľov.

 

Keď don Šimončič, ako organizátor a prvý direktor tunajšieho saleziánskeho diela, predkladal zámer výstavby na posúdenie predstaveným do Turína, odhadoval, že by tu boli potrební aspoň 3 kňazi, 1-2 bohoslovci – asistenti a asi 3 bratia. So spolubratmi a odborníkmi pripravili investičný zámer, samotný projekt vypracoval významný domáci architekt Gabriel Schreiber (1892–1953). Kostol mal byť trojloďový, postavený na spôsob baziliky, zároveň jednoduchý, účelný a moderný. Výsledný projekt funkcionalisticky ladenej stavby je hodný spolutvorcu druhej fázy areálu bratislavského Svoradea a tamojšieho kostolíka sv. Cyrila a Metoda (1928, spolu s Františkom Floriansom) a ďalších chrámových, školských a administratívnych budov po celom Slovensku.

 

Pôvodný návrh kostola sv. Jána Bosca na Trnávke nebol realizovaný kvôli nedostaku financií.

Pôvodný návrh kostola sv. Jána Bosca na Trnávke nebol realizovaný kvôli nedostaku financií.

 

Jednako, pre nedostatok finančných prostriedkov bol projekt prispôsobený na realizáciu chrámu len asi z 2 tretín a budovu ústavu – oratória. Tak mal byť kostol bez veže, vchodu a chóru, o veľkosti len 16,7 x 14,6 m. Aj výstavba ústavu bola zredukovaná, hoci s možnosťou neskoršej nadstavby. Dobudovanie kostola sa plánovalo až o nejakých 10-15 rokov. Slávnostné položenie základného kameňa, za účasti predstaviteľov štátnych úradov, železníc, pôšt a cirkvi, ktorí poskytli aj väčšinu potrebných finančných prostriedkov, vykonal dňa 27. júna 1937 darca pozemku, Msgr. Karol Medvecký. Kostol sa za výdatnej pomoci podnikov a brigádnických prác veriacich podarilo postaviť veľmi rýchlo, takže už 8. decembra 1938 mohol byť daný do užívania.

 

Pôvodný oltárny obraz sv. Jána Bosca od Juraja Kruteka z roku 1937.

Pôvodný oltárny obraz sv. Jána Bosca od Juraja Kruteka z roku 1937.

 

Jednako, vnútorné zariadenie bolo iba provizórne, a to trvalé sa zakupovalo len postupne s pomocou farníkov. Neraz bola táto podpora naozaj veľmi výrazná. Veď nešlo len o mobiliár, ako napríklad liturgický riad či rúcha, ale aj samotné oltáre. Oltár Panny Márie darovala kostolu Júlia Štefanovičová, zdravotná sestra v Štátnej nemocnici na Miczkiewičovej ulici, hlavný oltár dal zasa za svoje celoživotné úspory zhotoviť mestský zametač František Uhlár, ako o tom dodnes svedčí aj nápis na jeho ľavom boku: „OTCOVI CHUDOBNÝCH VENUJE CHUDOBNÝ ROBOTNÍK FRANTIŠEK UHLÁR“. Nad hlavným oltárom bol umiestnený obraz sv. Jána Bosca od akademického maliara Juraja Kruteka (1904–1981), ktorý bol v tej dobe propagačným grafikom a maliarom mesta. Mohli by sme menovať ďalších dobrodincov, viacero vecí však bolo kúpených zo zbierok a zo zisku z divadelných a filmových predstavení, ktoré sa po vybudovaní oratória konávali každú nedeľu popoludní. Konsekrácia definitívneho oltára a slávnostná posviacka kostola sa udiala už po veľkých politických zmenách, po vytvorení Slovenského štátu, dňa 4. júna 1939.

 

Slávnostná posviacka Kostola sv. Jána Bosca Priebeh posviacky podľa dobových svedectiev približuje o. Jozef Daniš takto: Prípravný výbor sa zišiel už dávno pred tým, aby si rozdelil prácu. Prišla vigília 3. júna, deň, keď vrcholili prípravy. Dornkapelln nadobudol slávnostný vzhľad: na uliciach boli postavené slávobrány, vítajúce hostí slovami „Vítame Vás!“. Na domoch viali štátne a pápežské zástavy a vyjadrovali radosť celého predmestia Bratislavy, že bude mať svoj vlastný Dom Boží. Vonku bol postavený oltár. Ešte ani nezahalil súmrak krajinu, celý ústav a kostol sa zaskvel v mori svetiel. Každý tušil čosi neobyčajného, každý sa cítil akoby okúzlený skutočnosťou, že od zajtra Dornkapelln bude mať posvätený stánok Boží a oltár Pána.

 

Rozvoj saleziánskeho diela na Trnávke

Už v priebehu výstavby kostola bol vyhotovený aj projekt oplotenia areálu betónovým múrom, ktorý bol v nasledujúcich rokoch aj realizovaný. V areáli plánovali okrem štadióna vybudovať aj športové kabíny, klubovne a moderne zariadenú kolkáreň pre starších. Tak sa postupne zveľaďovalo, areál ale hlavne začal slúžiť. V pastoračnej činnosti v oratóriu boli od začiatku uplatňované hlavné zásady Don Bosca.

 

S mládežou, ktorá mala prístup do oratória vždy po vyučovaní, sa saleziáni hrali a pri vhodnej príležitosti poúčali a usmerňovali k správnemu ľudskému a kresťanskému životu. Pred odchodom sa všetci zhromaždili v kostole, kde bola krátka formačná náuka, „večerné slovko“ a krátka modlitba. Avšak nielen mládež ale aj ostatní farníci boli podľa stavov zadelení do dobrovoľných združení, kde vyvíjali viaceré aktivity. Okrem toho bývali v sále pod kostolom divadelné a filmové predstavenia a prednášky odborníkov z rôznych oblastí. Oratórium tak okrem oživenia náboženského života prispievalo aj k šíreniu vzdelania a kultúry a v tejto podobe predstavovalo vskutku „kultúrny dom“, ktorý fungoval aj v ťažkých rokoch vojny.

 

Po oslobodení došlo navyše dňa 6. júla 1945 k erigovaniu samostatnej farnosti na Trnávke, ktorá bola zasvätená a daná do ochrany sv. Jánovi Boscovi. Za krátke obdobie, do roku 1950, usporiadali oratoriáni len v oblasti kultúry 12 celovečerných divadelných hier, 1 operetu, 7 akadémií z príležitosti cirkevných a štátnych sviatkov, 4 rodinné večierky, 3 veselé kabarety a 16 celovečerných filmových predstavení. V športovom klube „ŠK OMLADINA“ fungovali futbalový, volejbalový, stolnotenisový a hokejový odbor. Najväčší úspech dosiahlo dorastenecké futbalové mužstvo v roku 1948, keď sa stalo majstrom Slovenska. Ako píše o. Daniš: „Týmto znovu bola pripútaná mládež, a skrze ňu i rodičia a starší, k poriadnemu kresťanskému životu.“

 

Interiér kostola v 80tych rokoch, výjav dal namaľovať dp. Július Kupča. Namaľoval ho p. Michal Kuric, maliar kulís SND.

Interiér kostola v 80tych rokoch, výjav dal namaľovať dp. Július Kupča. Namaľoval ho p. Michal Kuric, maliar kulís SND.

 

Za direktora a druhého farára na Trnávke, p. Štefana Timka SDB bola pri futbalovej klubovni postavená kolkáreň, ktorá mala prilákať starších mužov, aby nevysedávali po krčmách. Paradoxne, práve tieto priestory slúžili v 80. rokoch ako výčap piva. Z Häcklerovej tehelne získali vtedy aj zvon, ktorý je dodnes umiestnený v malej zvoničke kostola. Ako hovorí nápis na zvone, odliaty bol v známej bratislavskej kovolejárskej firme Karla Föhra v roku 1864 a jeho donátormi boli manželia Johann a Sophia Röszlerovci. Okrem nápisov ho zdobí reliéfne stvárnenie Ukrižovaného a Panny Márie, takže je jasné, že do tehelne sa dostal z neznámeho, pravdepodobne zaniknutého sakrálneho objektu. Nie je však vylúčené, že pôvodne bol určený pre samotnú kaplnku.

 

Farnosť v správe diecéznych kňazov a ďalšie dejiny kostola

Dobrým časom, nielen na Trnávke, však malo zakrátko odzvoniť. V rámci likvidácie kláštorov a rehoľných domov boli saleziáni 13. apríla 1950 odsunutí do tzv. „sústreďovacích kláštorov“ a reholi bola zakázaná činnosť. Dobre zorganizovaná, a po materiálnej i duchovnej stránke zabezpečená farnosť, prešla do správy diecézneho kňazstva. V prvom období sa tu vystriedalo viacero kňazov, až 1. januára 1955 ako štvrtý správca fary nastúpil dp. Vincent Malý. Za jeho pôsobenia dali v niekdajšej kancelárii priečkami vytvoriť byt pre farára, nakoľko ostatné priestory farskej budovy zaberala už materská škola. V roku 1957 dal tiež vymaľovať celý kostol, ktorý bol dovtedy vylíčený len vápnom. Akad. maliar Imrich Bárta namaľoval vtedy na steny medzi oknami postavy štyroch moderných svätcov: sv. Pia X., sv. Terezky Ježiškovej, bl. Dominika Sávia a bl. Márie Goretti. Miesto pôvodného obrazu sv. Jána Bosca z roku 1937, ktorý sa dnes nachádza na schodisku vo farskej budove, dal pán farár zhotoviť väčšiu olejomaľbu patróna farnosti ako kľačí pred postavou Panny Márie Pomocnice kresťanov. Pomocou miestnych remeselníkov vybudovali tiež chórus z dreva, na ktorý umiestnili jednomanuálový organ, prinesený sem zo zrušeného kostola na Miletičovej ulici.

 
Ďalší, v poradí už piaty farár na Trnávke, dp. Félix Petrovič (1926–1984), ktorý nastúpil 1. októbra 1959, prikročil po viacerých rokoch tunajšieho pôsobenia k dokončeniu kostola podľa pôvodného zámeru. Napriek uvoľňujúcej sa spoločenskej atmosfére povolenie k stavbe dostal najmä pre vážny dôvod: nedokončený kostol mal len jeden jediný a aj dosť úzky vchod, ktorý bol navyše spoločný pre kostol, sakristiu i faru, čo nezodpovedalo bezpečnostným predpisom. Dostavba, okrem veže, ktorá nebola povolená, sa realizovala podľa projektu vypracovaného Ing. arch. Gejzom Schulteisom v rokoch 1968 až 1970. Kostol bol južným smerom predĺžený o poldruha modulu (9 m) a ukončený presklenou predsieňou (babinec) a krytou terasou, ku ktorej vedie 12 schodov opatrených zábradlím. V predĺžení kostola bol v celej šírke hlavnej lode postavený masívny chór pre organ a zbor. V rámci týchto prác osadili aj nové lavice, nový obetný stôl, obrátený podľa nových liturgických predpisov tvárou k ľudu a celý kostol vymaľovali. Pod pristavanou časťou kostola dal pán farár Petrovič zariadiť byt pre správcu fary, nakoľko vtedajšie pomery nedovoľovali rozvinúť tu pastoračnú činnosť. Horný, menší byt, plánoval ponechať pre ubytovanie kaplána.

 
Za ďalšieho, v poradí šiesteho farára dp. Jaroslava Rusnáka (od 1. októbra 1972), ktorý bol sám znamenitým hudobníkom, došlo na chóre firmou Rieger-Klauss z Krnova k osadeniu nového dvojmanuálového, 16 herného organa. V apríli 1974 uviedol o. Rusnák na Trnávku p. Ondreja Kuruca, veľmi schopného organistu z Ohája, spolu s ktorým zorganizoval aj prvý miešaný zbor, „Scholu cantorum“. Jeho účinkovanie bolo ozdobou liturgie a svoj bohatý repertoár prezentoval zbor pri mnohých príležitostiach aj mimo kostola. Po tragickej smrti J. Rusnáka (22. februára 1977) nastúpil na miesto farára dp. Július Kupča, ktorý okrem menších úprav vedľajších priestorov dal v kostole prerobiť elektrické vedenie a zaviesť halogénové osvetlenie, zhotoviť novú krstiteľnicu z bieleho mramoru a novú krížovú cestu. Na stenu za hlavným oltárom dal namaľovať výjav Panny Márie Pomocnice kresťanov so sv. Jánom Boscom a jeho chovancami, pričom niektorí z nich boli vlastne portrétmi vtedajších verných miništrantov pána farára. Po jeho preložení v roku 1985 pastoračné práce na Trnávke vykonávali dôchodcovia, dp. Jozef Daniš SJ (1913–1996) a dp. Leopold Sersen SDB (1916–2006). Po poslednom správcovi fary, dp. Štefanovi Opálkovi (od 1. mája 1986), ktorý dal v kostole vytvoriť vitrážové okná s motívmi siedmich sviatostí a siedmich skutkov telesného milosrdenstva, nastáva zmenou spoločenskej situácie po páde komunistického režimu a nastolení občianskej i náboženskej slobody v novembri 1989 nové obdobie spojené s návratom saleziánov na Trnávku.